O Ľubošovi Gottwaldovi – príbeh zabudnutého námestovského učiteľa

O Ľubošovi Gottwaldovi – príbeh zabudnutého námestovského učiteľa

(Učiteľ, umelec, športovec  a aktivista)

Ľuboš Gottwald v Námestove zdramatizoval viaceré diela slovenskej klasiky, so študentmi nacvičoval divadelné hry, postavil prvú lodenicu na oravskej priehrade, získal pre mládež viacero špičkových lodí a podieľal sa na organizácii majstrovstiev Československa v jachtingu. Svojou záslužnou činnosťou v Námestove sa zapísal do sŕdc viacerých pamätníkov, napriek tomu o ňom nie je možné v literatúre nájsť takmer žiadnu zmienku. O jeho práci sa nič nedozviete ani v doteraz vydaných knihách o Námestove, či výročných knihách Gymnázia. Stal sa vo svojej dobe nepohodlným a napriek veľkej snahe prehral svoj boj s veternými mlynmi a z Námestova ho vyštvali. Odhodlanému učiteľovi zlomil väz vopred prehraný konflikt so systémom a vtedajšími politickými špičkami. Tento článok je jeho malou pripomienkou.

Príbeh Ľuboša Gottwalda sa začal písať na Morave v roku 1930 v maličkej dedinke Osvětimany. Jeho otec bol poslanec za sociálnu demokraciu a zástanca Masaryka. Keď sa k moci dostala komunistická strana, celá jeho rodina sa dostala na čiernu listinu. Ľubošov otec  sa k svojmu politickému presvedčeniu neraz hlásil aj verejne, čo jeho synovi štart do kariéry veľmi neuľahčilo. Bola jednoducho taká doba. Študovať chcel v Brne češtinu, výtvarnú výchovu a dejepis, na fakulte mu však dovolili iba výtvarnú výchovu a matematiku. Spravil prijímacie skúšky, ale aj prijatie na vysokú školu sprevádzali rôzne komplikácie. Kým jeho rovesníci dávno dostali vyrozumenie o prijatí, Ľuboš na dobré správy čakal márne. Zakročiť musela až jeho mama, ktorá sa nemohla pozerať na nespravodlivosť a zašla za dekanom. Dekan bol starý rodinný priateľ a za mladého Gottwalda sa nakoniec zaručil so slovami, že riskuje vlastnú kariéru a má si dať pozor, aby na to obaja nedoplatili. V prvom ročníku na vysokej škole zvyčajne študenti absolvovali vojenčinu a po vojne končili s poddôstojníckou hodnosťou. Ľubošovi však československá armáda toľko dôvery nedala a horlivý kapitán Kohútek sa pred nastúpenými vojakmi vyjadril, že Gottwald nemôže so svojim kádrovým profilom reprezentovať dôstojnícky zbor. Situáciu zamotali politické previerky, ktoré inicioval vtedajší minister národnej obrany Alexej Čepička. Vojnu si teda Ľuboš odslúžil neskôr a už bez poddôstojníckej hodnosti. Trvalo to tri roky, počas ktorých bol každý rok pridelený v inom útvare. Najskôr pri koňoch, potom ako radista a nakoniec skončil u telefonistov. Keď si odslúžil svoje a doštudoval, čakalo ho rozhodnutie o budúcom pracovnom umiestnení. Na výber boli viaceré možnosti: Šumava, Ostrava, alebo Námestovo. Žiadna z týchto možností nebola príliš lákavá. Priemyselnú Ostravu zavrhol hneď, na hranice s NDR sa mu nechcelo, tak sa nakoniec rozhodol pre Oravu. Zavážil aj fakt, že na Orave sa stavala priehrada a Ľuboš mal už predchádzajúce skúsenosti s vodnými športmi a základný výcvik z plachtenia naštartoval jeho lásku k vode. Tak nastúpil v Námestove na miesto učiteľa v Jedenásťročnej strednej škole (terajšie Gymnázium Antona Bernoláka v Námestove). Jeho prvé ubytovanie v Námestove bolo viac než skromné, najskôr býval spolu s ďalšími dvomi, Mišom Záhumenským a Ferom Radzom priamo v budove školy v zemepisnom kabinete. K dispozícii mali len deky a keď pršalo, pod deravou strechou sa zakrývali zemepisnými mapami, aby nepremokli na kosť. Trvalo dlhé tri týždne, kým dostali vhodnejšie ubytovanie v starom dome, kde sa však tiež dlho nezdržali, nakoľko počas jednej noci sa zosypal komín a takmer sa udusili. Po týchto úvodných nepríjemnostiach Ľuboš konečne dostal uspokojivejšie bývanie v jednej z novostavieb kúsok od školy. Voda z kohútika síce netiekla, ale aspoň výhľad bol pekný, z okna mohol pozorovať Oravskú priehradu. Za prvé dve výplaty si kúpil bicykel a zhruba v tom období sa začal aktívnejšie venovať športu. Keď bolo škaredé počasie a nemohol byť vonku, tak sa zišli s kamarátom Rudom Hubíkom. On hral na Klavír a Ľuboš na gitaru. Pri jednom z týchto večerov im napadlo, že by sa mohli venovať divadlu. Tak sa aj stalo.

Keďže rodák z Moravy Ľuboš v tom čase ešte neovládal plynule spisovnú slovenčinu, kolegyňa Viola Urbánková mu pomáhala prekladať texty. Zdramatizoval Geľa Sebechlebského, Statky zmätky, Čert a káča, Snehovú kráľovnú, Kocúrkovo a ďalšie. So študentmi nacvičovali slovenskú klasiku a začali jazdiť na zájazdy po okolitých dedinách, kde bola kultúra nedostatkový tovar. Hrali hry, ktoré Ľuboš zdramatizoval a ľudia im boli za to vďační, vždy ich pohostili, dokonca sa im podarilo pre súbor niečo aj zarobiť. Hry ktoré hrávali sa však celkom nezhodovali s vtedajším oficiálnym kultúrnym prúdom. Keď so študentmi nacvičovali „Geľa Sebechlebského“, vybral sa Ľuboš do Matice Slovenskej v Martine. Na mladého stredoškolského učiteľa, ktorý od nich žiadal kostýmy na slovenskú klasiku sa pozerali s neskrývaným úžasom. Kostýmy samozrejme nedostal, odišiel s ponaučením, že „v dnešnej dobe je dôležitá kolektivizácia dediny a treba hrať divadlo, ktoré bude prospešné pre stranu“. Takýto nacionalizmus mu jednoducho podporovať nechcela ani základná slovenská kultúrna inštitúcia, ktorá bohužiaľ  v tom čase hájila skôr komunistické budovateľské ideály, než slovenské tradície a kultúru. Navrhli mu, že si môže vybrať z odporúčaných divadelných hier a na takom základe mu dokážu vydať kostýmy. Tak sa poďakoval a kostýmy na slovenskú divadelnú hru mu nakoniec dodali po známosti z Brna. Ďalšie naťahovačky s úradmi kvôli divadlu už mali vážnejší charakter. Problém prišiel, keď nacvičovali Čapkovu hru „Vojna s mlokmi“, ktorú podľa všetkého hrali na Slovensku ako prví. Kulisy, kostýmy a všetko potrebné si vyrobili a namaľovali sami, prípravy boli v plnom prúde, keď zrazu prišlo udanie. Nebolo nič nezvyčajné, že na škole, rovnako ako aj v ďalších inštitúciách, či pracoviskách socialistickej republiky pôsobili udavači, ktorí donášali na ŠTB. Výnimkou nebolo ani Námestovo a jedným z týchto námestovských udavačov bol Ľubošov kolega, o ktorom to viac menej každý vedel. Koniec koncov ani on sám sa tým netajil, najmä pod vplyvom pálenky sa tým s obľubou chválil. A tak sa kolega-udavač rozhodol nahlásiť krajskému inšpektorovi Krajanovi už spomínanú Čapkovu hru. Keďže Čapek v tom čase nebol ideologicky vyhovujúci autor, inšpektor Krajan spravil divadelníkom škrt cez rozpočet. Ľuboš sa snažil hájiť aj v médiách, rozposielal listy do novín a obhajoval sa, že sú na krajskom inšpektoráte v ideológii zaostalí, nakoľko aj v Sovietskom zväze je už Čapek vnímaný ako humanista, no nepomohlo to, žiadny z jeho článkov nikdy neuzrel svetlo sveta. Kým však hru vyslovene zakázali, stihol ju Ľuboš so študentmi odohrať tri krát, čím sa Ľuboš definitívne dostal do hľadáčika okresného inšpektora Krajana, s ktorým mal neskôr do činenia ešte niekoľko krát. Po viacerých menších provokáciách to už vyzeralo tak, že vzdorujúceho učiteľa Ľuboša potrestajú a pošlú niekam na „maďare“, preto sa rozhodol divadla vzdať a začal sa venovať športu, „ktorým by snáď nikomu nemusel prekážať.“

V roku 1953, keď napúšťali Oravskú priehradu, bol vzťah väčšiny Námestovčanov k tomuto vodnému dielu prevažne negatívny. Niet sa čomu čudovať, mnohí prišli pod jej vodami o strechu nad hlavou, zaplavené boli aj najúrodnejšie polia a značná časť mesta. Poliaci dokonca začali na svojej strane kopať, že priehradu vypustia z druhej strany. Išlo samozrejme o chabé pokusy a tieto tendencie a negatívne nálady sa veľmi rýchlo a tvrdo zastavili a ututlali. Ľuboš Gottwald však v priehrade na rozdiel od väčšiny domácich, videl potenciál na rozvoj vodných športov a rozhodol sa, že skúsi  vybudovať vzťah k vode aspoň u mladých študentov vtedajšej Jedenásťročenky. Keď získal súhlas riaditeľa Klempaja, začal so študentmi stavať „maňasy“, čo boli jednoduché dvojmiestne kajaky. Išlo o úplne prvé lode na Oravskej priehrade. Materiál nakúpili z peňazí, ktoré zarobili na divadle a dokonca sa im podarilo z NDR zohnať dva jednomiestne a jeden dvojmiestny skladací kajak s gumovým spodkom a plátenným vrchom. Prvé lode už mali, nebolo ich však kde uskladniť, tak vzišla myšlienka postaviť lodenicu. Málo kto dnes vie, že prvá lodenica na Oravskej priehrade nebola tá na Slanici, ale patrila ku Jedenásťročnej strednej škole – terajšie Gymnázium. K jej vybudovaniu potreboval Ľuboš väčšie množstvo dreva. Lesy na okolí boli už všetky znárodnené, podarilo sa mu však nadviazať užitočný kontakt s miestnym farárom, vďaka čomu vznikla viac než paradoxná situácia. Hora, ktorá bola oproti škole (zrejme na Magurke) patrila kedysi fare. Napriek tomu, že už bola znárodnená, v povedomí Námestovčanov to bola naďalej farská hora, o ktorej nerozhodoval nikto iný, než samotný farár. Každý kto len trochu pozná politické okolnosti tej doby vie, že farári boli komunistickou stranou postavení takpovediac mimo hry. Na Orave bola však viera a úcta k farárom zakorenená v ľuďoch vždy o trochu viac než inde. A tak sa stalo, že Ľuboš na základe súhlasu farára vyrúbal so študentmi štátny les. Nikto ich neudal, ani príslušníci štátnej bezpečnosti sa o to nezaujímali, takú váhu malo ešte v oravskom mestečku slovo farára. Drevo naťahali na lodiach krížom cez priehradu a pod školou zriadili prvú lodenicu na Oravskej priehrade. Následne postavili aj prvú plachetnicu Mlok. Podľa knihy „Námestovo“ z roku 1992, ktorú vydal autorský kolektív Námestovčanov, prvú plachetnicu na Oravskej priehrade postavil Matej Očkaják, podľa Ľuboša Gottwalda však prvou plachetnicou bol práve školský Mlok, zakotvený v školskej lodenici. Následne si ďalší nadšenci postavili vlastné Mloky, či Piráty. Bolo to všetko zhruba v rovnakom čase, preto možno vznikla tá pôvodná dezinterpretácia a rovnako možno aj preto, že na problémového Gottwalda bolo lepšie zabudnúť.

DSC_0177

Keď už bolo na priehrade dostatočné množstvo plachetníc, mohli nadšenci zorganizovať prvé okresné preteky. Ľuboš v tom čase už kúpil olympijskú Jolu, na ktorú  v Prahe zohnal plachtu. Síce pôvodne si išiel kúpiť kabát, no neodolal, namiesto kabáta doniesol domov plachtu na loď. V Prahe sa tiež rozhodlo, že na Oravskej priehrade bude prebor všetkých tried v jachtingu, inak povedané majstrovstvá republiky. Na to, aby sa preteky mohli uskutočniť však bolo nutné vybudovať vhodné podmienky. Urobiť pláž, vybudovať prístup k vode, postaviť lodenicu, zruby pre hostí a rozhodcov. Všetko to vyrástlo na Slanickej osade aj spolu s novou lodenicou. Ľuboš bol tajomníkom majstrovstiev a musel riešiť množstvo organizačných problémov. Organizácia bola zložitá nie len kvôli skromným materiálnym podmienkam ktorými disponovali, ale Ľuboš spomína aj na fakt, že preteky boli nie príliš vhodne načasované. Prebehli začiatkom augusta a nefúkal dostatočný vietor, čo sa dalo predpokladať, termín pretekov bol však určený fixne výborom strany. Preteky sa vždy ráno odštartovali a potom nebol vietor, čiže jachtári na Oravskej priehrade nedosiahli výraznejšie pretekárske výkony. Majstrovstvá však pomohli mladým jachtárom v Námestove najmä po materiálnej stránke. Za organizáciu získali od výboru finančné prostriedky, plachetnicu Jola a troch pirátov, čo už bola s dovtedajšími loďami celkom slušná výbava.

Situácia okolo mladých jachtárskych nadšencov vyzerala sľubne, no všetko prekazila hlúpa náhoda. Lode mali zaparkované pri bójach pod školou akurát v čase, keď raz nad ránom išiel okolo značne podgurážený okresný tajomník komunistickej strany spolu so svojou opitou partiou. Ľuboš zo svojho bytu počul streľbu pri vode a keď vybehol, videl tajomníka ako s kamarátmi z guľovníc strieľajú do sťažňov a vykrikujú „Tu to majú tie ku*vy odstavené, takéto nóbl športy tu nepotrebujeme“. Ľuboš sa mohol na bizarnú situáciu len s údivom pozerať. Tajomník zničil lode, ktoré dostali za odmenu od tej istej politickej špičky medzi ktorú tajomník sám patril. Ľuboš na druhý deň zašiel na štátnu bezpečnosť podať trestné oznámenie. Službukonajúci si najskôr začal písať, no keď počul, že Gottwald žaluje okresného tajomníka strany, zháčil sa a začal vyjednávať, že zabezpečí poisťovňu a všetky škody budú preplatené. Ľuboš ale trval na svojom, chcel potrestať vinníka. Keď úradník odmietol napísať žalobu, napísal ju sám. Samozrejme uvedomoval si, že pichol do osieho hniezda, tak sa začal istiť. Napísal článok do Rudého práva a do Pravdy, „že organizujú mládež, vodné športy, majstrovstvá republiky a lode, ktoré dostali za odmenu im rozstrieľal okresný tajomník strany.“ Z Prahy prišla odpoveď, že situáciu prešetria, Ľubošove články však nikdy neuverejnili. Zo Žiliny z krajského výboru strany poslali dvoch vyšetrovateľov, tí však vyšetrovali viac Ľuboša než trestný čin, ktorý sa stal. Poslali na neho aj krajskú inšpekciu a kontrolu z ministerstva. Inšpektora zobral Ľuboš plachetnicou na ostrov, aby sa mohli v kľude porozprávať. Tam mu inšpektor medzi štyrmi očami povedal, že nemá šancu a má to aspoň využiť na to, aby sa dostal preč z Oravy, kde by ho po tom všetkom nečakalo nič dobré.

DSC_01422

Ľuboš Gottwald dnes, počas rozhovoru so svojim bývalým študentom Martinom Mušákom

Situácia sa vyhrocovala aj v škole, kde si ho zobral riaditeľ Klempaj na koberček. Ľuboš mu povedal, že okresný tajomník je ožran a s tým on nič neurobí. Riaditeľ sa rozhorčil, vraj „kazí mládež a akým príkladom to ide žiakom, keď si dovoľuje takto vyjadrovať sa o okresnom tajomníkovi strany.“ S riaditeľom sa dostal do konfliktu viac krát, na príklad kvôli ľanovej brigáde, ktorú mali študenti absolvovať po škole. Decká mal odviesť šofér na nákladiaku „V3S“, lenže ten bol opitý pod obraz a keď sa ho Ľuboš spýtal, či chce šoférovať s deťmi v takom stave, tak šofér ponúkol pálenkou aj jeho. Ľuboš to okamžite nahlásil riaditeľovi a ten ho spucoval, že zase len robí problémy, žiaci chcú ísť na brigádu „budovať“, pričom Gottwald ich zase ide len kaziť?!  Ľuboš odmietol sadnúť si k šoférovi  do auta a vec chcel riešiť cez verejnú bezpečnosť, aby zastavili opitého šoféra, ktorý vezie žiakov. Zástupca Hesek mu však odmietol vydať telefón, preto Ľuboš chcel ísť na poštu, kde bol tiež telefón, ale medzičasom sa už pred Studničkou opitý vodič prevrátil do garáda s celou V3Skou naloženou študentmi. Vedenie školy malo šťastie, že sa nikomu nič nestalo a problém sa zase podarilo ututlať.

Vzťahy Ľuboša s vedením a stranou sa však už nedali do poriadku nikdy. Problém s rozstrieľanými plachetnicami bol pre neho poslednou kvapkou. Bol odhodlaný stáť si za svojim a chcel s celou vecou vystúpiť na výbore strany. Tam ho však nepustili k rečníckemu pultu, aj keď bol nahlásený ako prvý. Celú záležitosť mal na starosti človek z krajského národného výboru, volal sa Škovira a pochádzal z Vrútok. Tento pracoval v sekcii školstva a oznámil Ľubošovi ešte na výbore, že si dáva žiadosť o preloženie, okomentoval to slovami, „pozri sa súdruh, počul som že chceš ísť preč z Oravy, tak choď do Vrútok, tam by potrebovali matematika. Tvoja manželka pochádza z Vrútok, čakáte deti, bolo by dobre aby si odišiel a celú vec by sme považovali za vyriešenú.“ A tak Ľuboš poslúchol. Škola, ako aj mesto Námestovo prišli o schopného človeka, ktorý mal jedinú smolu, príliš často sa plavil proti prúdu.

A čo sa stalo s Gottwaldovým dielom po jeho odchode z Námestova? Z lodenice sa stala krčma, jachtársky oddiel dostal nové vedenie, tí nechali lode v zime na vode a mráz ich roztrhol.

DSC_0144

Ľuboš Gottwald má dnes 86 rokov a žije vo Vrútkach

Autor článku: Jakub Hollý

AdBird.sk

0 Komentárov

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*